Ktosi sa ma este v decembri spytal, ako je mozne, ze spominam v superlativoch este nevydanu piesen Avenging Angels od Space. Niekolkych z vas zaujimalo, preco, ked si doma naladia v FM pasme svojho radioprijimaca BBC, pocuju len dake kecanie a ziadne hudobne novinky. Zaroven nie vsetci mate jasno v tom, co vlastne predstavuju vysledky UK TOP 4O, ktore vam ponukam obvykle v pondelkovom 2 a pol. Kedze vsetky tri otazky spolu suvisia, odpoviem v jednom baliku.

BBC Radio 1 je dlhodobo najpocuvanejsou a najvplyvnejsou rozhlasovou stanicou "worldwide". Vysiela cez satelit Astra, channel UK Living (presne suradnice si necham pre seba...), v nasom FM-pasme teda Radio 1 na rozdiel od BBC World Service ci BBC Slovensko nechytite. Spat k BBC Radio 1. Z uvodnej vety je jasne, preco sa vydavatelstva idu pretrhnut v snahe, umiestnit do vysielania 1 FM (slangove pomenovanie Radio 1) svoje produkty co najskor. Obvykly casovy horizont predstihu oficialneho terminu vydania tej-ktorej novinky je dva tyzdne az mesiac, nezriedka i viac. Avenging Angels od Space som na Radio 1 pocul po prvy raz niekedy v prvej polovici novembra minuleho roku (oficialne vysiel 28. decembra ´97).

Inymi slovami, Radio 1 je stanicou, ktora mnozstvo piesni uvadza do eteru ako prva na svete s niekolkotyzdnovym naskokom. Ma to svoju logiku: posluchaci su dlho pred vydanim piesne navnadeni a niet pochyb o tom, ze v predmetny pondelok (vtedy totiz vo Velkej Britanii single vychadzaju) uhanaju do svojich perfektne zasobenych obchodov a vysledok ich fanusikovskeho santenia sa nasledne v nedelu prejavi pri scitani predanych kusov v tzv. UK TOP 40.

Vravi sa, ze interpret piesne, ktora sa co i len na tyzden objavi v UK TOP 40 (hoci len na chvoste rebrika) nemusi jeden rok krizom slamu prelozit...pre niekoho nevkusna hra o prachy, pre mna osobne jediny nespochybnitelny vysledok popularity daneho interpreta, vlastne akesi kazdotyzdnove referendum.

Tvrdym orieskom je pre vas zrejme tzv. Indie-chart, nezavisly rebricek. Podla vyrocneho vyhodnotenia najpredavanejsich nezavislych singloviek sa to na rebriku len tak hemzi menami ako R Kelly (2, 12), Backstreet Boys (4, 8, 19), Coolio (5, 34) ci Peter Andre (11, 14, 30). Pozor, byt "indie" tu znamena jedine: nevydavat piesne u gigantov typu Sony, BMG, PolyGram ci Island, teda vychadzat na malych, casto vlastnych znackach. "Indie" v reci britskeho hudobneho priemyslu tak ma uplne iny vyznam, ako v reci hudobneho recenzenta (R Kellyho sotva niekto i v Anglicku nazve "indie", ale Chumbawambu ci The Verve ano, hoci prave tito vydavaju u gigantov). "Nezavislaci" v nasom (ale i v britskom recenzentskom) chapani su neortodoxni, nonkonformni umelci. "Indie´s" vsak v oficialnej hitparade bodovat mozu, "giganti" v tej nezavislej hitparáde nie.

A ako vlastne vzniklo, prip. kedy sa do hudobnej terminologie v UK vzilo oznacenie "indie"? Koncom 70. a zaciatkom 80. rokov si mnozstvo mladych, punkom a experimentalnou novou vlnou navonanych ludi povedalo, ze nie je nutne si drat nohy behanim po mamutich firmach, ktorych "talent scouti" im beztak vacsinou bud ukazali dvere, alebo sa pokusali zkrotit na nich prave to, cim boli osobiti a zaujimavi. Zakladali si preto vlastne firmicky pre svoje vlastne projektiky. Stali sa nezavislymi na obroch, ale kedze mali naozaj co nove ponuknut, neostali len na okraji hudobneho diania, ale vchadzali do povedomia coraz vacsieho poctu ludi (aj tyzdennikom Melody Maker a New Musical Express, ale predovsetkym vdaka DJovi 1 FM Johnovi Peelovi).

Firmicky MUTE, 4AD ci Rough Trade produkovali skvele veci, stali sa kultom a niektore neskor i dobrym biznisom. A nech uz tieto produkty zneli elektronicky ako Test Dept, gitarovo ako The Go-Betweens ci eklekticky ako This Mortal Coil, oznacovali sa ako produkty "indie-umelcov", produkty "indie-sceny". (Vyklad je to dost zjednduseny a kolega Potocek mi za jeho neuplnost asi nakope zadok, ale kto nehra, nevyhra :)

Mozno si teraz kladiete otazku, ako je mozne, ze Chumbawamba ci The Verve, predavaju v Britanii take mnozstvo nosicov, ako nekomplikovani Hanson ci prostoduche Spice Girls? Odpoved je jednoducha: kupna sila a tradicia. Kupna sila je vo Velkej Britanii naozaj kupnou silou a nie slabostou, ako u nas. Briti preto v obchodoch neobracaju kazdu libru sto krat, ale kupuju. Tradicia kupovania si piesni, teda singlov a albumov (predovstkym tych svojich, teda britskych) ma v UK tiez silne korene. Okrem toho, uvediem este jeden, snad nie priliz subjektivny priklad: Wellerova postpunkova, novovlnna a popdzezova kapela The Jam bola v UK popularna asi tak, ako u nas Habera, Elan a Lojzo dohromady... Takae: ak v krajine doslova kazdy tyzden vznikaju nadejne (sorry chlapci z Demoextazy, na mysli mam tentoraz naozaj nadejne) kapely, vychadzaju desiatky hudobnych periodik (s ohladom na nasu situaciu by som tuto vetu mal asi prelozit...), vysielaju sirokospektralne a predsa nie beztvare, patolizacske radia a hudobne vydavatelstva neustale vydavaju (a nie neustale dovolenkuju) a v krajine, kde k dennemu rezimu mladona ci secena, k jeho pohode a zdravemu psychickemu vyvinu patri návsteva obchodu s muzikou, vznika tradicia s "T". Niet divu, ze tak ako v roku 1996 i v minulom roku pocet predanych singlov i albumov v UK stupol. Ano, Briti si kupovali muziku ako divi dokonca i v case politickej krizy a Blairovho nasledneho triumfu, zatial co u nas patri po akomkolvek jalovom vyhlaseni niektoreho z nasich politickych amaterov k "dobremu" zvyku kecat a kecat a kecat...a namiesto hrubeho domaceho produktu potom mame hrube...a malo penazi na muziku, takze bludny kruh sa uzaviera.

Ku kupnej sile a tradicii sa pridava este jeden, tentoraz uz i pre mna nepochopitelný fenomen. Priemerny Brit nevidi ziadny problém v tom, ze si v pondelok kupi novy singel Davida Holmesa a v utorok novinku od Petra Andreho. Vasmu zdeseniu nerozumie. Vo vacsine britskych obyvaciek vedla seba pokojne nazivaju albumy Oasis a Take That, The Verve a Hanson alebo Dave Clarka a Giny G. Nelamte si nad tym hlavu, ja si ju uz skoro necitim...nikam to nevedie.

Ale pozor, ak sa teraz oproti priemernym Britom citite tak trochu "na koni" so svojim nesprznenym a raciom podlozenym vkusom (hej, na mysli mam hlavne vas, DJShadowakov, Mansunakov...a podobnych) musim vas zbavit vasich iluzii o vlastnej vynimocnosti. Priemerný Brit, ktoreho som vyssie opisal ma viacero rovnako silnych konkurentov. Okrem vrstvy mladych ludi, pre ktorych su modlou Mansun a DJ Shadow tak ako pre vas - rozdiel je len v tom, ze Brit ma kompletnu diskografiu a chodieva na koncerty, v Britanii su velmi silne posluchacske skupiny tzv. okrajovych zanrov. Necham bokom celu klubovu a techno-scenu: tieto su sice masivne, ale tak ako u nas, i v Britanii navstevuju houseove a techno kluby aj ludia, ktori by si doma ci na pracovisku nepustili jeffa millsa ani nahodou. Naopak, klasika, sucasna vazna hudba a experimentalna elektro-akusticka hudba (obcas vam ju s kolegom Flynom davkujeme, a ani o tom mozno neviete :) maju doslova naruzivych obdivovatelov so vsetkym, co k tomu patri (periodika, festivaly, vydatelstva...). Silnie aj trend akahosi "navratu k tradicnym kulturam", teda blues a folk plus zpriaznene smery ako worldmusic a experimentalny dzez (ano, aj s jeho drum&bass-, dub- a triphopovymi fuziami). Ako sa vam to paci?